Inovatívne tvorby od Elio Lumen

Elio Lumen spája kresťanskú symboliku so súčasným minimalizmom. Maľuje striedme, ručne maľované diela o tom, čo nesie človeka: nádej, dôveru, rozlúčku a nový začiatok. Jeho obrazy vznikajú akrylom a špachtľou/paletovým nožom, v matných neutrálnych tónoch s jemnými zlatými akcentmi. Opakujúce sa symboly – svetelná šachta, tichá voda, ochraňujúci pastier, tichá holubica, veniec, otvorená cesta – sú interpretované moderným spôsobom: dosť abstraktne na to, aby ponechali priestor, a dosť jasne na to, aby sa dotkli vnútra. Hmatová štruktúra povrchu a vedomé používanie prázdneho priestoru vytvárajú chvíle všímavosti: obrazy, ktoré uzemňujú, utešujú a robia dôveru hmatateľnou.

Ako sa to všetko začalo?

„Dlho som nasvecoval divadelné scény. Po jednej skúške zostali svetlá v hľadisku zhasnuté a len úzky lúč svetla dopadal na prázdnu plochu – zrazu som v tom uvidel cestu, akési „ďalej“. Krátko nato zomrel priateľ. Uvedomil som si, ako veľmi ľudia potrebujú obrazy, ktoré potichu hovoria: „Zvládneš to. Ide sa ďalej.“ Z tejto zmesi svetla, ticha a rozlúčky vznikli moje prvé obrazy.”

Prečo umelecké meno „Elio Lumen”?

„„Elio“ znie ako slnko, „Lumen“ ako svetlo. Presne o to mi ide: nie o postavy, ktoré majú niečo „dokazovať“, ale o svetlo ako smer. Keď pás jasu rozdelí plochu, keď sa voda upokojí alebo úzky tvar venca sústredí pohľad, vzniká priestor pre nádej bez veľkých slov.”

Prečo kresťanský obrazový jazyk – a pritom moderný?

„Mnohé symboly sú v nás hlboko zakorenené, aj keď nechodíme do kostola: cesta, voda, veniec, holubica, pastier, prázdny hrob. Používam ich v zredukovanej podobe – ako univerzálne znaky útechy, nového začiatku a spolupatričnosti. Nezaujíma ma až tak história, ale prítomnosť: čo mi teraz pomáha dýchať a ísť ďalej? Preto sa vyhýbam pátosu a rozprávam pokojom, plochou a svetlom.”

Čím sa tvoje diela líšia od klasických kostolných obrazov?

„Bez ilustračnej doslovnosti, bez zlatého lesku ako okázalosti, bez preplnenia. Pracujem s matnými neutrálnymi tónmi, prázdnym priestorom, výraznými stopami špachtle a veľmi cielene použitým zlatom – skôr ako tichým akcentom. Obrazy nemajú dominovať, ale sprevádzať. Fungujú ako krátka, dobrá veta: jasná, pokojná, nesúca.”

Čo by mali obrazy vyvolať?

„Krátky, dobrý moment počas dňa. Jeden pohľad, jeden nádych, kúsok dôvery. Ak niekto povie: „Zase môžem spať“, „Viedol som ten rozhovor“, „Verím, že to dopadne dobre“ – potom obraz splnil to, kvôli čomu som ho namaľoval.”